sklony

Zrazu som len dostal velikánsku chuť niečo vyplňovať. Ten pocit, keď sa dostaví túžba a ako na potvoru nie je do čoho pichnúť, asi pozná každý. Navyše som si už ani poriadne nepamätal, kedy som naposledy niečo vyplňoval. Prišlo to na mňa tak nečakane, že som ani nepostrehol ako, zrazu som len držal v ruke moje pero. Tak, to by som mal, ešte zohnať niečo na vyplňovanie. Akokoľvek som sa okolo seba pozeral, nič vhodné som nenašiel. No čo, pomyslel som si, skúsim zavolať nejakej kolegyni o poschodie nižšie, či by mi nevedela nejako pomôcť. Dievčatá zvyknú robiť aj do piatej a hoci je piatok, možno tam ešte niekoho zastihnem.

-         „Prosím?“

-         „Ahoj, tu je Peter, to si ty Kristína?“

-         „Mhm, a ty tu čo ešte robíš? Myslela som, že ste šli na hokej.“

-         „Už som tu sám, musím ešte niečo dokončiť. Kristína, prosím ťa, mohla by si mi pomôcť? Neviem čo to  je, ale dostal som zrazu veľkú chuť na vyplňovanie. Niečo by som jednoducho rád vyplnil. Problém je, že som to už dávno nerobil a nie som si istý, či to sám zvládnem a za druhé neviem, čo by som mohol vyplniť. Vy tam nemáte nejaké čisté veci?“

-         „No, niečo by sa tu našlo. Mám tu niečo, čo by som potrebovala povypĺňať. Ak máš chuť mi s tým pomôcť, budem len rada. Počkaj, hneď prídem.“

O chvíľu mi Kristína zaklopala na dvere a vstúpila. Akurát som rozpisoval svoje pero.. (Taká hanba, nakoniec ho ani nerozpíšem a budem musieť písať prstom!)

-         „Už si tu? A ja som si ešte nestihol ani rozpísať pero.“

-         „Dovolíš?“ – zobrala mi ho z ruky. „Vidím, že viac používaš počítač, ako toto krásne pierko. To je čínske?“

-         „Nie, naše, slovenské.“

Medzitým sa ho už Kristíne podarilo trochu rozpísať. Najskôr naň niekoľkokrát dýchla, naslinila ho a už len párkrát pokrútila a pritlačila a videl som, že pero začína fungovať.

-         „A doniesla si niečo na vypĺňanie?“

-         „Pozri sa, túto kolónku mi zvykne vypĺňať manžel doma, ale ak to zvládneš, budem rada, že to už mám hotové.“

-         „Skúsim, ale musíš mi pomôcť. Všimla si si, že lepšie ovládam prácu s počítačom.“

-         „Neboj sa, je to celkom jednoduché. Priložíš pero na začiatok riadku a ako budeš písať, jednoducho posúvaš pero, až kým neprídeš na koniec. Potom sa vrátiš znova na začiatok a do ďalšieho riadku to isté. Kolónka je dosť veľká, zmestí sa do nej veľa riadkov. A píš prosím čitateľne, nie, že to ešte doma budem musieť opravovať.“

A tak som aj písal. Zo začiatku mi to išlo pomaly, ale postupne som sa dostával do rytmu. Už som skoro ani nevládal, zdalo sa mi, že kolónka je nenaplniteľná, keď tu zrazu pero – už asi riadne prehriate začalo striekať. Ja som ledva lapal po dychy, z pera tiekol atrament a Kristína utekala aj s kolónkou čo najďalej z dostreku. Už však bolo neskoro. Na kolónke a na Kristíniných šatách už boli mokré machule.

-         „Somár, nevieš dávať pozor!?“ – skríkla a už bola aj s kolónkou za dverami.

Zostal som v kancelárií sám s perom v ruke. Dôkladne som ho poutieral do vreckovky a pre istotu zazipsoval do peračníka. Neviem, či ho ešte niekedy použijem. Je síce pekné, akurát do ruky, možno, že si s ním budem doma občas čmárať len tak naverímboha do vzduchu, ale na seriózne vyplňovanie kolóniek ho už asi nepoužijem.